Pre človeka spätého s prírodou a milujúceho zvieratá je pobyt v niektorom z afrických národných parkov pohladenie oka i duše. Každý národný park má svoje čaro a záleží od človeka, ktorý bude pre neho ten naj, ktorý zanechá nezabudnuteľné spomienky a pocit, že sa tam chce ešte raz vrátiť.
Po prebrázdení Národných parkov Lake Manyara, Serengeti, Ngorongoro a Amboseli viem priblížiť svoje dojmy a dúfam, že môj opis poslúži aj vám pre urobenie správneho rozhodnutia. Afrika ako taká je už vo všeobecnosti drahá a turisti sú pri každej možnej príležitosti ošklbaní a chápaní ako chodiaca peňaženka či dolár. Na danú tému by sme mohli viesť siahodlhé diskusie a riešiť dovôdy tejto situácie. Avšak to nie je téma tohto článku. Tým, že človek musí dlho šetriť a minúť väčší obnos peňazí za nižší servis, to je holý fakt. No pohľad na šíre planiny a slobodné, túlajúce sa či v tráve a tieni stromov oddychujúce zvieratá vás prenesie do iného sveta, sveta bez stresu, bez problémov a svetu, kde peniaze nehrajú žiadnu úlohu a hlavne pri tomto pohľade si poviete, že je na nezaplatenie, že to stálo za to (po anglicky to znie krásne = is worth it).
Lake Manyara
Lake Manyara je zhruba 3 hodiny jazdy džípom po asfaltke od mesta Arushe (Tanzánia). Asfaltku lemujú africké osady a banánovníkové plantáže. Akonáhle džíp zastane natankovať prípadne dokúpiť nejaké potraviny, okolo auta sa zhŕkne kopa domácich skúšajúcich predať náhrdelníky, drevené sošky, šiltovky či tinga tinga (obrazy). Človek sa po pár dňoch neustále sa opakujúcich predajných manévrov vzdáva a radšej nevychádza z auta…Toto je odvrátená strana Afriky. Nakoniec po niekoľkých hodinách jazdy dorazíme do cieľa. Ako už názov napovedá, Národný park tvorí jazero, a preto je bohatý predovšetkým na vtáctvo. Pri vstupe v korunách akácií a ďalších nádherných košatých stromov nás privítali skupinky opíc prechádzajúceho zo strany na stranu a užívajúcich si ďalší krásny deň. V polovyschnutom potoku môžeme sledovať rôznofarebné jašterice a plazy. Cestou stretáme osamelú žirafu a malé stádo zebier a pakoní. Na naše veľké sklamanie je jazero ešte daleko na horizonte, avšak cesta pre turistov končí. Ani ten najlepší ďalekohľad nedokáže priblížiť v diaľke sa vlniace plameniaky a ostatné vtáctvo. Lake Manyara ako náš prvý africký národný park v nás zanechal menšie sklamanie.
Ngorongoro
Ngorongoro je osobitá prírodná rezervácia, izovolaná na dne krátera. Naša skupinka spala v kempe nad kráterom, kde v centre kempu stál obrovský niekoľko storočný strom. Aj neromantik by povedal, že ten strom by vedel rozprávať príbehy. Noci v tejto oblasti bývajú chladnejšie ako v ostatných oblastiach keďže sa človek nachádza vrchole vyhasnutej sopky. Ngorongoro je rezervácia, kde Masajovia majú zakázané pásť svoje stáda a vláda im preto umožnila pásť stáda na opačnú stranu smerom k Serengeti. Kráter v januári zhora vyzerá ako nádherné zelené údolie. S dobrým ďalekohľadom je možné ešte zhora vidieť stádo slonov či hopkajúce žirafy. Rezervácia je v tom jedinečná, že v kráteri bylinožravce nemajú prirodzených predátorov a majú veľmi jednoduché podmienky pre svoju existenciu. Ešte výnimočnejší je fakt, že je v ňom možné zahliadnuť pri veľkom šťastí jedného z dvoch kusov nosorožcov, čo ešte zostali na žive a odolali pytliakom. Nám sa podarilo vidieť oboch, hoci z diaľky ale predsa. Je to veľmi smutný pocit keď si predstavíte, že zostali už len dva. Celý park je preto kontrolovaný zvrchu kráteru rangermi. Kráter je obrovský a pri brázdení sledujeme našuchorených pštrosov, rôzne druhy vtáctva, v kaluži oddychujúcu hyenu čakajúcu na svoju obeť, rodinku pakoňov spásajúcu ešte zelenú trávu, hrochy leňošiace v bahennom a veľmi „voňavom“ kúpeli…. všetko, čo má človek späté so safari. Ngorongoro je miesto, ktoré sa určite oplatí navštíviť. V mojom srdci však na prvom mieste bude iný park – park Serengeti.
Serengeti
Cez Ngorongoro sme sa po drkotajúcej ceste pomalou rýchlosťou a vytrasení presunuli do NP Serengeti. Cestu lemovali Masajské osady a ich stáda dobytka. Po ceste sledujeme ďalšie žirafy a zebry. Vstupujeme do národného parku a prechádzame obrovskými poloprázdnymi zelenými pláňami (január) a mierime v menšiemu kopčeku. Za kopcom sa nachádza oblasť, ktorú budeme 4 dni prechádzať a hľadať to, na čo sme sem prišli, vidieť slávnu africkú veľkú päťku. Nie je možné slovami opísať tú nádheru, každý by mal tento park navštíviť a pochopil by hneď moje pocity. Nekončiace sa pláne, keď človeku padne sánka, že takéto neporušené miesta ešte na svete zostali zachované. Obrovské akácie pri západe slnka vytvárajú neuveriteľne gýčové obrázky. Teplý vánok, neskutočné ticho v noci prerušované zvukmi afrických zvierat, spanie v otvorenom kempe bol obrovský zážitok pre nás všetkých. Tak jasnú obnovu a toľko hviezd som nevidela zatiaľ nikde inde. Cez deň počuť motory džípov a do vysielačiek hovoriacich afrických šoférov oznamujúcich si lokáciu zvery. Antilopy, pakone, zebry, zirafy, slony nás pomaly začínali „nudiť“. Hrošie bazéniky preverili naše čuchové receptory. Mali sme obrovské šťastie a jedno skoré ráno sme konečne zahliadli 12 člennú oddychujúcu svorku levov. Iný večer sme zazreli pár dvoriacich si leopardov. Cez deň sme mali šťastie na loviaceho geparda a ďalšieho oddychujúceho na strome s už úlovkom (raňajkové menu-antilopa). Nadišiel čas rozlúčiť sa so Serengeti a napriek tomu naše očakávania boli iné oproti realite….videli sme asi každý druh zvery okrem nosorožca, ktorého je veľmi ťažké zbadať kedže v Serengeti zostal jeden jediný. Vzhľadom k tomu, že pokus o spárenie sa tohto nosorožca so samicou zlyhal (pytliaci zabili privezenú samicu), je jeho osud spečatený na zánik bez potomstva. Fotky a filmy ukazujú prepchaté pláne divej zvery, a preto sme odchádzali yo Serengeti so zmiešanými pocitmi. Pocity však vystriedal nemý úžas po vystúpení na kopec, ktorým sme pár dní dozadu prechádzali a pláne boli poloprázdne. Migrácia začala a za tie 4 dni sa pláne naplnili viac ako 2 miliónmi zebier a pakoní pripravujúcich sa prekročiť kopec, vcválať na pokračujúce pláne Serengeti a priniesť na svet mláďatá. Polhodinová jazda s otvorenými ústami a užasnutým pohľadom na poskakujúce a doslova jašiace stáda je to, na čo nikto z nás nikdy nezabudne. V tom momente si každý z nás povedal aká je príroda neskutočná a každý z nás zatúžil zostať ešte niekoľkodní v parku a sledovať neopísateľnú nádheru. Toto je miesto, kde by som sa chcela ešte aspoň raz v živote vrátiť a zažiť ešte raz africkú migráciu zvery.
Amboseli
Národný park sa nachádza v Keňi na hraniciach s Tanzániou a kulisu v opare tepla mu tvorí najvyšší vrch Afriky Kilimanjaro. V januári tento park vyzeral oproti ostatným parkom v Tanzánii suchý a vyprahnutý a sálajúceho teplo bolo citeľné aj v džípe s otvorenou strechou. Napriek miernemu vánku, ktorý vytváral v pozadí mini piesočné tornáda bolo pre našinca extrémne horúco. Park je typický pre najväčšie slonie stáda. Tie je možné sledovať v bezprostrednej blízkosti. Vzhľadom k tomu, že sme najskôr navštívili Serengeti s migrujúcou zverou, nám preto príde tento park celkom „chudobný“ na zvieratá. Na miernom kopčeku v tieni sledujeme dolu pod nami hrochov s malými hrošíkmi rochniacich sa v zelených bažinách, ktorí spolunažívajú so slonmi a ich mláďatkami.
