BEDEKERovo

Tabby ipsum dolor sit amet, kitty sunbathe dolor, feed me.

Mapa Národnych parkov

Tanzánia

* Mapa pouzita zo Safaris.com

Keňa

*Mapa pouzita zo Safari.com

Mapa migrácie zvierat

* Mapa pouzita z CK The Safari Co.

Mapa nášho dobrodružstva

1.  cervena etapa

Prilet do Nairobi (Kena) – presun do Arushe (Tanzania) – smer mesto Moshi – smer NP Kilimanjaro

2. modra etapa

z NP Kilimanjaro – smer Arusha – presun do NP Lake Manyara – presun do NP Serengeti – presun do rezervacie Ngorongoro – smer NP Amboseli (Kena) – smer Nairobi

3. fialova etapa

z Nairobi (Kena) – smer vylet na rovnik a spät do Nairobi (Kena)

Národne parky Kene a Tanzánie

• Amboseli NP (Kena)
• Lake Manyara NP (Tanzania)
• Serengeti NP (Tanzania)
• Ngorongoro NP (Tanzania)

[]

•  NP Kilimanjaro (Tanzania)

[]

Človek sníva v každej etape svojho života. Sny buď postupne modifikuje na iné, pre neho viac reálnejšie, alebo im ostáva verný a premieňa ich na svoje ciele. Potom obetuje pre ne všetko, každú svoju myšlienku a všetku energiu smeruje na daný cieľ, aby sa mu raz splnil. S pozitívnym nasadením nič nie je nemožné. Pevná voľa a obetovanie sa pre naplnenie cieľa prinieslo aj mne splnenie mojho najväčšieho cestovateľského sna, ktorým bola Afrika.

Dlhé prípravy vystriedali ešte dlhšie predstavy a ilúzie o čiernom kontinente. Po niekoľkodňovej cestovnej horúčke a úporného prebaľovania už aj tak úspornej batožiny nadišiel očakávaný deň D – 13.Január. Naša prvá zastávka bolo mesto Nairobi (Kena) z ktorého sme sa počas dlhých 8 usedených hodín v autobuse presunuli do Tanzánie pripravení ako ďalšia skupina zdolať našu pre niektorých z nás prvú 5-tisícovku. Cestou do Arushe sme plní elánu a nadšenia pozorovali vrcholec Mount Meru (4565m), menšieho brata vrchu, ku ktorému sme sa nezadržatelne blížili – Kilimandžáro (Uhuru Peak, 5895 m). Vzhľadom na príliš krátke zdržanie sa v Keni a rýchly presun do Tanzánie sme si nestihni ani všimnúť rozdielnu ekonomickú úroveň oboch štátov, ktoré sú dennodenne navštevované húfmi turistov. Mimo hlavných miest sú rázom krajiny takmer identické so svojimi rozľahlými pláňami, obrovskými termitiskami, červenou vysušenou pôdou  a typickými tradičnými osadami situovanými blízko ciest. Až po návrate s Tanzánie späť do Kene sme zistili, že predsalen Keňa patrí medzi ekonomické centrum juhovýchodnej Afriky, a že predsalen krajiny sa od seba líšia a to dokonca aj mentalitou ľudí a ich spôsobom života. Ale poďme pekne po poriadku.

Prvý a najnáročnejší cieľ našej cesty bolo zdolanie najvyššieho vrchu Afriky – Kilimandžara. Keďže naše predchádzajúce výstupy boli orientované na nízke hory našich Tatier a alpské masívy, rozhodnutie bolo jasné. Vybrali sme si „najjednoduchsiu“ trasu preto aj patrične nazvanú Cola Cola Route. Je to jediná z niekoľkých trás na vrchol, na ktorej sa spí v chatkách. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že prvé tri časti tejto trasy (každá časť trvala jeden deň) sú naozaj prechádzka ružovou záhradou. Pomaly (po africky Pole-Pole) a to doslova a do písmena, vedení jedným s našich čokoládových vodcov a tých sme mali pridelených k našej skupine požehnane, sme kráčali cez prales nasledovaný nižším porastom, trávami a kaktusmi a nakoniec zelen vystriedalo holé sopečné pole. Najťažší na zdolanie bol posledný úsek – vrchol Kilimandžára. Denné prevýšenie bolo v priemere 800 – 900 metrov, čo pre našinca turisticky zdatného nie je žiaden problém avšak výstup sa začínal až vo výške 1860 metrov nad morom prekročením bránou Marangu (Marangu gate) národného parku Kilimanjaro. Kvôli stále väčšiemu úbytku kyslíka vo vzduchu sme preto kráčali pomalšie, aby sme sa nezadýchali, pomaly aklimatizovali naše telo ale hlavne neminuli všetku energiu hned v prvých etapách. Všetci s cieľom zdolať najvyššiu horu sme počúvali pokyny našich guidov, ktorí absolvujú výstup niekolkokrát do mesiaca a ich telo je prispôsobené daným nadmorským výškam. Prvé dva dni prebehli bez najmenších problémov. Tretia predposledná časť nám už ku koncu dávala zabrať, lebo sa u mnohých z nás začali prejavovať prvé príznaky výškovej choroby (bolesť hlavy, žalúdočné ťažkosti, obrovská únava). Teplá strava, posteľ a acylpirín nám však pomohli prekonať prvotné náznaky začínajúcich problémov a načerpať sily pred poslednou najťažšou časťou výstupu, výstupu „Kto z koho“.

Priam idylicky pôsobil náš nočný výstup. Pri jasnej oblohe a za splnu mesiaca , kedy nebolo treba si ani svietiť pod nohy čelovkou, pri úplnom bezvetrí sme krátko pred polnocou vyrazili. Každý z nás si v duchu isto hovoril pri pohľade na horu, že tento kúsok, to už urcite dám. Avšak zdanie ako sa hovorí skutočne klame. V danej nadmorskej výške sme boli vyčerpaní, uzimení a tých pár sto metrov na vrchol sme sli až do východu slnka (6.5 hodiny). Prestávky kazdých 10 minút nám pred výstupom pripadali komické, ale priamo na mieste tých 10 spomínaných minút trvalo večnosť. Až teraz sme pochopili dôvod toľkopočetného afrického zastúpenia v našej skupine. Každá skupinka či jednotlivec si zvolila to správne tempo podľa svojich možností. Guidi sa pomaly podelili a pomáhali každému z nás, aby sme všetci úspešne zdodali horu pred nami. S poslednými silami nevnímajúc svet okolo seba, s najväčšou koncentráciou na pomalé kráčanie a sebazaprením sme stúpali do oblakov. Nakoniec pred východom slnka sme dorazili na Stella bod a s nemým úžasom sme sledovali výchádzajúce slnko a nádherné scenérie, ktoré sa nám naskytli na horu Mawenzi. Zo Stella pointu to už bol ozaj len kúsok po okraji kráteru k najvyššiemu bodu sopky a k najviac fotografovanemu miestu – tabuli s označením Uhuru peak.

Urobili sme kopu záberov stále sa zmenšujúceho ľadovca a okolitej scenérie. Na vrchole sme sa nezdržali príliš dlho, do pol hodiny sme už zostupovali smerom k našej chate (Kibo Hut). Nechápali sme dôvod, prečo sme na vrchole tak krátko. Sprievodcovia nám to ale veľmi stručne objasnili – čím dlhšie je človek v danej nadmorskej výške, tým horšie to vplýva na organizmus a môže sa dostaviť výšková choroba a nastane problematický zostup. Ďalším dôvodom bol určite aj fakt, že poobede sme už museli opustiť teplé postele a prenechať ich ďalším skupinkám, ktoré sa chystali na výstup nasledujúcu noc. Priznám sa, že výstup bol ťažký, ale zostup mi prišiel ešte horší. Púšťali, ba priam šmýkali sme sa  prašným drolitým sopečným poľom, pri páliacich lúčoch slnka a s poslednými zvyškami vody. Vidieť Kibo hut bolo pre každého z nás vykúpením. Úplne bezvládni sme si ľahli na niekoľko hodín do postele aby sme zvládli do večera ešte jednu časť cesty do o úroveň nižšej základne. Čím sme sa presúvali do menšej nadmorskej výšky, tým sme sa cítili lepšie a spokojní, že nám hora dovolila zdolať ju.

[]

Najnáročnejšia časť našej cesty skončila úspešne. Pred nami však už trúbili terénne džípy vezúce nás na ďalšiu etapu – safari. Pre človeka spätého s prírodou a milujúceho zvieratá je pobyt v niektorom z afrických národných parkov pohladenie oka i duše. Každý národný park má svoje čaro a záleží od človeka, ktorý bude pre neho ten naj, ktorý zanechá nezabudnuteľné spomienky a pocit, že sa sem musí ešte aspoň raz vrátiť.

Po prebrázdení Národných parkov Lake Manyara, Serengeti, Ngorongoro a Amboseli viem priblížiť svoje dojmy a dúfam, že môj opis poslúži aj vám pre urobenie správneho rozhodnutia. Afrika ako taká je už vo všeobecnosti drahá a turisti sú pri každej možnej príležitosti ošklbaní a chápaní ako chodiaca peňaženka či dolár. Na danú tému by sme mohli viesť siahodlhé diskusie a riešiť dovôdy tejto situácie. Avšak to nie je téma tohto článku. Tým, že človek musí dlho šetriť a minúť väčší obnos peňazí za nižší servis, to je holý fakt. No pohľad na šíre planiny a slobodné, túlajúce sa či v tráve a tieni stromov oddychujúce zvieratá vás prenesie do iného sveta, sveta bez stresu, bez problémov a svetu, kde peniaze nehrajú žiadnu úlohu a hlavne pri tomto pohľade si poviete, že je na nezaplatenie, že to stálo za to (po anglicky to znie krásne = is worth it).

Lake Manyara

Lake Manyara je zhruba 3 hodiny jazdy džípom po asfaltke od mesta Arushe (Tanzánia). Asfaltku lemujú africké osady a banánovníkové plantáže. Akonáhle džíp zastane natankovať prípadne dokúpiť nejaké potraviny, okolo auta sa zhŕkne kopa domácich skúšajúcich predať náhrdelníky, drevené sošky, šiltovky či tinga tinga (obrazy). Človek sa po pár dňoch neustále sa opakujúcich predajných manévrov vzdáva a radšej nevychádza z auta…Toto je odvrátená strana Afriky. Nakoniec po niekoľkých hodinách jazdy dorazíme do cieľa. Ako už názov napovedá, Národný park tvorí jazero, a preto je bohatý predovšetkým na vtáctvo. Pri vstupe v korunách akácií a ďalších nádherných košatých stromov nás privítali skupinky opíc prechádzajúceho zo strany na stranu a užívajúcich si ďalší krásny deň. V polovyschnutom potoku môžeme sledovať rôznofarebné jašterice a plazy. Cestou stretáme osamelú žirafu a malé stádo zebier a pakoní. Na naše veľké sklamanie je jazero ešte daleko na horizonte, avšak cesta pre turistov končí. Ani ten najlepší ďalekohľad nedokáže priblížiť v diaľke sa vlniace plameniaky a ostatné vtáctvo.  Lake Manyara ako náš prvý africký národný park v nás zanechal menšie sklamanie.

Ngorongoro

Ngorongoro je osobitá prírodná rezervácia, izovolaná na dne krátera. Naša skupinka spala v kempe nad kráterom, kde v centre kempu stál obrovský niekoľko storočný strom. Aj neromantik by povedal, že ten strom by vedel rozprávať príbehy. Noci v tejto oblasti bývajú chladnejšie ako v ostatných oblastiach keďže sa človek nachádza vrchole vyhasnutej sopky. Ngorongoro je rezervácia, kde Masajovia majú zakázané pásť svoje stáda a vláda im preto umožnila pásť stáda na opačnú stranu smerom k Serengeti. Kráter v januári zhora vyzerá ako nádherné zelené údolie. S dobrým ďalekohľadom je možné ešte zhora vidieť stádo slonov či hopkajúce žirafy. Rezervácia je v tom jedinečná, že v kráteri bylinožravce nemajú prirodzených predátorov a majú veľmi jednoduché podmienky pre svoju existenciu. Ešte výnimočnejší je fakt, že je v ňom možné zahliadnuť pri veľkom šťastí jedného z dvoch kusov nosorožcov, čo ešte zostali na žive a odolali pytliakom. Nám sa podarilo vidieť oboch, hoci z diaľky ale predsa. Je to veľmi smutný pocit keď si predstavíte, že zostali už len dva. Celý park je preto kontrolovaný zvrchu kráteru rangermi. Kráter je obrovský a pri brázdení sledujeme našuchorených pštrosov, rôzne druhy vtáctva, v kaluži oddychujúcu hyenu čakajúcu na svoju obeť, rodinku pakoňov spásajúcu ešte zelenú trávu, hrochy leňošiace v bahennom a veľmi „voňavom“ kúpeli…. všetko, čo má človek späté so safari. Ngorongoro je miesto, ktoré sa určite oplatí navštíviť. V mojom srdci však na prvom mieste bude iný park – park Serengeti.

Serengeti

Cez Ngorongoro sme sa po drkotajúcej ceste pomalou rýchlosťou a vytrasení presunuli do NP Serengeti. Cestu lemovali Masajské osady a ich stáda dobytka. Po ceste sledujeme ďalšie žirafy a zebry. Vstupujeme do národného parku a prechádzame obrovskými poloprázdnymi zelenými pláňami (január) a mierime v menšiemu kopčeku. Za kopcom sa nachádza oblasť, ktorú budeme 4 dni prechádzať a hľadať to, na čo sme sem prišli, vidieť slávnu africkú veľkú päťku. Nie je možné slovami opísať tú nádheru, každý by mal tento park navštíviť a pochopil by hneď moje pocity. Nekončiace sa pláne, keď človeku padne sánka, že takéto neporušené miesta ešte na svete zostali zachované. Obrovské akácie pri západe slnka vytvárajú neuveriteľne gýčové obrázky. Teplý vánok, neskutočné ticho v noci prerušované zvukmi afrických zvierat, spanie v otvorenom kempe bol obrovský zážitok pre nás všetkých. Tak jasnú obnovu a toľko hviezd som nevidela zatiaľ nikde inde. Cez deň počuť motory džípov  a do vysielačiek hovoriacich afrických šoférov oznamujúcich si lokáciu zvery. Antilopy, pakone, zebry, zirafy, slony nás pomaly začínali „nudiť“. Hrošie bazéniky preverili naše čuchové receptory. Mali sme obrovské šťastie a jedno skoré ráno sme konečne zahliadli 12 člennú oddychujúcu svorku levov. Iný večer sme zazreli pár dvoriacich si leopardov. Cez deň sme mali šťastie na loviaceho geparda a ďalšieho oddychujúceho na strome s už úlovkom (raňajkové menu-antilopa). Nadišiel čas rozlúčiť sa so Serengeti a napriek tomu naše očakávania boli iné oproti realite….videli sme asi každý druh zvery okrem nosorožca, ktorého je veľmi ťažké zbadať kedže v Serengeti zostal jeden jediný. Vzhľadom k tomu, že pokus o spárenie sa tohto nosorožca so samicou zlyhal (pytliaci zabili privezenú samicu), je jeho osud spečatený na zánik bez potomstva. Fotky a filmy ukazujú prepchaté pláne divej zvery, a preto sme odchádzali yo Serengeti so zmiešanými pocitmi. Pocity však vystriedal nemý úžas po vystúpení na kopec, ktorým sme pár dní dozadu prechádzali a pláne boli poloprázdne. Migrácia začala a za tie 4 dni sa pláne naplnili viac ako 2 miliónmi zebier a pakoní pripravujúcich sa prekročiť kopec, vcválať na pokračujúce pláne Serengeti a priniesť na svet mláďatá. Polhodinová jazda s otvorenými ústami a užasnutým pohľadom na poskakujúce a doslova jašiace stáda je to, na čo nikto z nás nikdy nezabudne. V tom momente si každý z nás povedal aká je príroda neskutočná a každý z nás zatúžil zostať ešte niekoľkodní v parku a sledovať neopísateľnú nádheru. Toto je miesto, kde by som sa chcela ešte aspoň raz v živote vrátiť a zažiť ešte raz africkú migráciu zvery.

 Amboseli

Národný park sa nachádza v Keňi na hraniciach s Tanzániou a kulisu v opare tepla mu tvorí najvyšší vrch Afriky Kilimanjaro. V januári tento park vyzeral oproti ostatným parkom v Tanzánii suchý a vyprahnutý a sálajúceho teplo bolo citeľné aj v džípe s otvorenou strechou. Napriek miernemu vánku, ktorý vytváral v pozadí mini piesočné tornáda bolo pre našinca extrémne horúco. Park je typický pre najväčšie slonie stáda. Tie je možné sledovať v bezprostrednej blízkosti. Vzhľadom k tomu, že sme najskôr navštívili Serengeti s migrujúcou zverou, nám preto príde tento park celkom „chudobný“ na zvieratá. Na miernom kopčeku v tieni sledujeme dolu pod nami hrochov s malými hrošíkmi rochniacich sa v zelených bažinách, ktorí spolunažívajú so slonmi a ich mláďatkami.

[]