Človek sníva v každej etape svojho života. Sny buď postupne modifikuje na iné, pre neho viac reálnejšie, alebo im ostáva verný a premieňa ich na svoje ciele. Potom obetuje pre ne všetko, každú svoju myšlienku a všetku energiu smeruje na daný cieľ, aby sa mu raz splnil. S pozitívnym nasadením nič nie je nemožné. Pevná voľa a obetovanie sa pre naplnenie cieľa prinieslo aj mne splnenie mojho najväčšieho cestovateľského sna, ktorým bola Afrika.
Dlhé prípravy vystriedali ešte dlhšie predstavy a ilúzie o čiernom kontinente. Po niekoľkodňovej cestovnej horúčke a úporného prebaľovania už aj tak úspornej batožiny nadišiel očakávaný deň D – 13.Január. Naša prvá zastávka bolo mesto Nairobi (Kena) z ktorého sme sa počas dlhých 8 usedených hodín v autobuse presunuli do Tanzánie pripravení ako ďalšia skupina zdolať našu pre niektorých z nás prvú 5-tisícovku. Cestou do Arushe sme plní elánu a nadšenia pozorovali vrcholec Mount Meru (4565m), menšieho brata vrchu, ku ktorému sme sa nezadržatelne blížili – Kilimandžáro (Uhuru Peak, 5895 m). Vzhľadom na príliš krátke zdržanie sa v Keni a rýchly presun do Tanzánie sme si nestihni ani všimnúť rozdielnu ekonomickú úroveň oboch štátov, ktoré sú dennodenne navštevované húfmi turistov. Mimo hlavných miest sú rázom krajiny takmer identické so svojimi rozľahlými pláňami, obrovskými termitiskami, červenou vysušenou pôdou a typickými tradičnými osadami situovanými blízko ciest. Až po návrate s Tanzánie späť do Kene sme zistili, že predsalen Keňa patrí medzi ekonomické centrum juhovýchodnej Afriky, a že predsalen krajiny sa od seba líšia a to dokonca aj mentalitou ľudí a ich spôsobom života. Ale poďme pekne po poriadku.
Prvý a najnáročnejší cieľ našej cesty bolo zdolanie najvyššieho vrchu Afriky – Kilimandžara. Keďže naše predchádzajúce výstupy boli orientované na nízke hory našich Tatier a alpské masívy, rozhodnutie bolo jasné. Vybrali sme si „najjednoduchsiu“ trasu preto aj patrične nazvanú Cola Cola Route. Je to jediná z niekoľkých trás na vrchol, na ktorej sa spí v chatkách. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že prvé tri časti tejto trasy (každá časť trvala jeden deň) sú naozaj prechádzka ružovou záhradou. Pomaly (po africky Pole-Pole) a to doslova a do písmena, vedení jedným s našich čokoládových vodcov a tých sme mali pridelených k našej skupine požehnane, sme kráčali cez prales nasledovaný nižším porastom, trávami a kaktusmi a nakoniec zelen vystriedalo holé sopečné pole. Najťažší na zdolanie bol posledný úsek – vrchol Kilimandžára. Denné prevýšenie bolo v priemere 800 – 900 metrov, čo pre našinca turisticky zdatného nie je žiaden problém avšak výstup sa začínal až vo výške 1860 metrov nad morom prekročením bránou Marangu (Marangu gate) národného parku Kilimanjaro. Kvôli stále väčšiemu úbytku kyslíka vo vzduchu sme preto kráčali pomalšie, aby sme sa nezadýchali, pomaly aklimatizovali naše telo ale hlavne neminuli všetku energiu hned v prvých etapách. Všetci s cieľom zdolať najvyššiu horu sme počúvali pokyny našich guidov, ktorí absolvujú výstup niekolkokrát do mesiaca a ich telo je prispôsobené daným nadmorským výškam. Prvé dva dni prebehli bez najmenších problémov. Tretia predposledná časť nám už ku koncu dávala zabrať, lebo sa u mnohých z nás začali prejavovať prvé príznaky výškovej choroby (bolesť hlavy, žalúdočné ťažkosti, obrovská únava). Teplá strava, posteľ a acylpirín nám však pomohli prekonať prvotné náznaky začínajúcich problémov a načerpať sily pred poslednou najťažšou časťou výstupu, výstupu „Kto z koho“.
Priam idylicky pôsobil náš nočný výstup. Pri jasnej oblohe a za splnu mesiaca , kedy nebolo treba si ani svietiť pod nohy čelovkou, pri úplnom bezvetrí sme krátko pred polnocou vyrazili. Každý z nás si v duchu isto hovoril pri pohľade na horu, že tento kúsok, to už urcite dám. Avšak zdanie ako sa hovorí skutočne klame. V danej nadmorskej výške sme boli vyčerpaní, uzimení a tých pár sto metrov na vrchol sme sli až do východu slnka (6.5 hodiny). Prestávky kazdých 10 minút nám pred výstupom pripadali komické, ale priamo na mieste tých 10 spomínaných minút trvalo večnosť. Až teraz sme pochopili dôvod toľkopočetného afrického zastúpenia v našej skupine. Každá skupinka či jednotlivec si zvolila to správne tempo podľa svojich možností. Guidi sa pomaly podelili a pomáhali každému z nás, aby sme všetci úspešne zdodali horu pred nami. S poslednými silami nevnímajúc svet okolo seba, s najväčšou koncentráciou na pomalé kráčanie a sebazaprením sme stúpali do oblakov. Nakoniec pred východom slnka sme dorazili na Stella bod a s nemým úžasom sme sledovali výchádzajúce slnko a nádherné scenérie, ktoré sa nám naskytli na horu Mawenzi. Zo Stella pointu to už bol ozaj len kúsok po okraji kráteru k najvyššiemu bodu sopky a k najviac fotografovanemu miestu – tabuli s označením Uhuru peak. Urobili sme kopu záberov stále sa zmenšujúceho ľadovca a okolitej scenérie. Na vrchole sme sa nezdržali príliš dlho, do pol hodiny sme už zostupovali smerom k našej chate (Kibo Hut). Nechápali sme dôvod, prečo sme na vrchole tak krátko. Sprievodcovia nám to ale veľmi stručne objasnili – čím dlhšie je človek v danej nadmorskej výške, tým horšie to vplýva na organizmus a môže sa dostaviť výšková choroba a nastane problematický zostup. Ďalším dôvodom bol určite aj fakt, že poobede sme už museli opustiť teplé postele a prenechať ich ďalším skupinkám, ktoré sa chystali na výstup nasledujúcu noc. Priznám sa, že výstup bol ťažký, ale zostup mi prišiel ešte horší. Púšťali, ba priam šmýkali sme sa prašným drolitým sopečným poľom, pri páliacich lúčoch slnka a s poslednými zvyškami vody. Vidieť Kibo hut bolo pre každého z nás vykúpením. Úplne bezvládni sme si ľahli na niekoľko hodín do postele aby sme zvládli do večera ešte jednu časť cesty do o úroveň nižšej základne. Čím sme sa presúvali do menšej nadmorskej výšky, tým sme sa cítili lepšie a spokojní, že nám hora dovolila zdolať ju.
